Legenda

Vlastné ohnisko každému najmilšie

Pod Dobrockým vrchom, chotárom zvaným Ploština, tečie odpradávna potok Jalšovík. Jeho vody poháňali aj koleso malého dreveného mlyna, pokrytého slamou, ktorý tu stál ešte na jar roku 1463, keď kraj plienili (plieniť - ničiť, nivočiť, pustošiť) Turci."Mlynár, daj múku!" zaťal hromový príkaz do tíšiny neveľkého dvorca (dvorec - menší dvor), zaplneného zrazu tureckými bojovníkmi, ktorí akoby zo zeme vyrástli.Mlynár fúkal pri osievaní (osievať - čistiť, presievať na site) do obilia, no hromový príkaz mu náhle vyrazil dych. Aj sito mu začalo v rukách poskakovať."Ľudkovia (ľudkovia - v oslovení: dobrí, milí ľudia) moji, mám, ale máličko, ledva (ledva - skoro nie, takmer nie, sotva, len-len že) rodinke postačí trocha na prilepšenie, " strach mu rozviazal jazyk. "koleso mlyna viac stojí, ako sa krúti. Z celého okolia nikto už nemá čo mlieť. Pozrite, aj teraz cúdim to, čo som v mlynici spod mlynských kameňov' pozmetal, aby žena mohla pošúľať cesto na posúchy!""Nemáš?" namosúrene (namosúrený - zle naladený, nahnevaný, nazlostený) fľochol (fľochnúť - škaredo, zamračene pozrieť) ten s hromovým hlasom. Zakrivenú šabľu plocho položil mlynárovi na plece, a tlačil ho takou silou, že ho prinútil kľaknúť na kolená. "Ale ak niečo nájdeme, zle bude s tebou!" Strašní, špinaví chlapi čakajúci na dvorci sa drsne (drsne - hrubo, surovo) rozosmiali, a keď' ten hrozivo stojaci nad mlynárom mykol hlavou namiesto povelu (povel - príkaz vykonať niečo, rozkaz, ktorého vykonanie musí nasledovať ihneď po jeho vydaní) , rozliezli sa po stavaní (stavanie - stavba, budova) ako vši (voš - drobný bodavý cudzopasný hmyz) . Tak lašovali (lašovať - hľadať, sliediť pátrať po dačom), že veru nič neuniklo ich bystrému zraku. Prekutali (prekutať - pri hľadaní poprezerať, prehrabať, prehľadať) rázštubňu, mlynicu, hambár, i na malú povalu sa vyštverali (vyštverať - vyškriabať sa, vyliezť). Debničky, skrinky a police, v ktorých nič nebolo, rozsekali. Výkriky, lomoz (lomoz - silný, prenikavý veľký hluk, krik, buchot, hrmot, hurhaj) a sekanie vyplašili nič netušiacu mlynárku, ktorá zúfalo vybehla na dvorec. Keď' uvidela kľačiaceho muža pod šabľou Turka, zdesene (zdesená - veľmi nastrašená, preľaknutá, naľakaná) si zaborila ruky do vlasov, ustrašene vzlykala (vzlyk - zvuk vznikajúci pri bolestiach, pri plači prudkým vtiahnutím dychu do seba) a slzami kropila zem pri dverách. Onedlho sa už vracali rabujúci Turci: "Čo sme hľadali, toho sme málo našli, ale získali sme to, s čím sme nerátali." Pred mlynára položili vrecko múky, ovocie i údené mäso. Keď vojak zhodil z pleca veľký bal (bal - niečo zvinuté do valcovej podoby), až vtedy sa veliteľovi rozžiarili oči. Stiahol z mlynárovho pleca meč, zohol sa k balu a šťastný si predstavoval, ako sultánovi odovzdá tento darček z výbojnej výpravy. Mlynárka však nenechala veliteľa dlho snívať a vtom (vtom - práve vtedy, v tom okamihu, zrazu, naraz) sa k nemu rozbehla: "To je plátno na odev našim deťom!" Najbližšie stojaci vojak jej šabľou zahatal cestu, veliteľ zodvihol k nej tvár "Pravdu, pravdu vravíš... " V mlynárke skrsla (skrsnúť - vzniknúť, zrodiť sa) nádej, že ho azda obmäkčila, ale pri jeho ďalších slovách zdúpnela (zdúpnieť - stŕpnuť, zmeravieť) od hrôzy: "... K sultánovmu mestu je ďaleká cesta a deti treba proti chladu dobre obliecť i obuť!" Obzerajúc sa po dvorci, položil žene ďalšiu otázku: "A kde máš tie deti?" Nevedno (nevedno - nevie sa, nie je známe) veru, kde vojaci našli ukryté deti, ale za chvíľu ich predviedli pred veliteľa. Pozrel na ne a výsmešne povedal: "Vraj (vraj - výraz, ktorým hovoriaci naznačuje, že reprodukuje výpoveď, názor toho druhého pri rozhovore) deti! Veď títo chlapci sú čo nevidieť mládenci! Vychovám z nich pre vojsko najvyššieho sultána takých zdatných janičiarov (janičiar - kresťan, ktorý sa odrodil, zapredal Turkom, poturčenec slúžiaci v sultánovom policajnom trestnom vojsku pri výbojných výpravách) , ako som ja!" Až teraz si mlynárka uvedomila, prečo veliteľ Turkov hovorí po slovensky, a v náreku (nárek - hlasný plač, bedákanie, horekovanie, nariekanie) si objímala svoje nezaopatrené deti. Janičiar myknutím hlavy prikázal vojakom, aby chlapcov odviedli. Nepomohol krik, ani nárek rodičov, tí sa len bezmocne dívali, ako im ich odvádzajú. Darmo sa chlapci mykali v pevných rukách vojakov. Cez potoky sĺz posledný raz zakričali spoza plôtika na otca i mamu a zanechali ich napospas nenávideným Turkom. Nekonečne dlhé hodiny noci a dňa boli spútaní chlapci priviazaní cez sedlá tureckých koní. Telá mali od jazdy ako dolámané, ani nevedeli, či ešte žijú. V Sečovciach, kde boli sústredení zajatci, si jazdci chceli oddýchnuť. Chlapcov zhodili z koní do ohrady a oni sa pobrali medzi svojich. Unavení chlapci zaspali, akoby ich do vody hodili. Prebudili sa až ďalšiu noc. Všade naokolo tma ako v rohu, a neboráci si po chvíli uvedomili, že sú v zajatí. "Žiješ?" obrátil sa starší Kozma k mladšiemu bratovi."Čo len s nami bude?" zaúpel (zaúpieť - zastenať, zavzlykať) Pribik. "Treba nám najskôr porozmýšľať, ako sa rozviažeme, potom uvidíme, čo ďalej!" Zubami vyslobodil Pribika z povrazov, a on zasa rýchlo rozväzoval brata. Obklopovalo ich hrobové ticho, len obďaleč (obďaleč - trocha ďalej, stranou, bokom, v neveľkej vzdialenosti) bolo počuť spev. Tichúčko postupovali popri ohrade. Vľavo sa velitelia hlučne zabávali v stane, pred stanom si pospevovali vojaci, ktorí pod ťarchou vína nevládali stáť na nohách. Chlapci sa opatrne prikrádali ku vchodu. Opití strážcovia spali rozvalení pred vrátami ako zabití, a tak im už nič nebránilo, aby prebehli poľahky popri nich."Mali by sme si niečo vziať od Turkov na pamiatku, " pristavil brata Kozma. "Neblázni, prebudia sa a je po našej slobode!" zašepkal Pribik, ale to už Kozma mačacími skokmi prekonával vzdialenosť' k spiacemu strážcovi. Vzal mu šabľu, čiapku, luk a tulec plný šípov: "Rýchlo preč!" "Načo ti to bude?" čudoval sa Pribik. Času na rozmýšľanie nebolo, vzal teda od brata tulec, prehodil si ho cez plece a rezko pridal do kroku. Dlho, predlho kráčali lúkami, chvíľami pobehli, na hrudách polí sa od únavy podkýňali. V lese už Pribik za bratom zaostával, znavené nohy ledva ťahal za sebou. Kozmovi neostávalo nič iné, len sa bratovi prispôsobiť. "Oddýchneme si, vyspíme sa, aby sme v temnom lese nezablúdili!" Tak aj urobili. Ráno oddýchnutí vykročili opačnou stranou ako vyšlo slnko. Ich cesta smerovala k domovu. Šli dva dni a dve noci, oddychovali na samotách (samota - dom alebo skupina domov stojacich ďaleko od obce), kde im domáci podali dáku smidku (smidka - skyva, krajec) chleba, alebo pri studničkách, ktoré im ovlažovali suché hrdlá. Na mieste, kde stál ich rodný mlyn, našli už len teplý popol a obhorené kosti svojich drahých rodičov. "Kde a ako budeme žiť? Ani rodičov, ani domu... " vzlykal Pribik cez prúdy sĺz. Kozma prehltol uslzený žiaľ a pohladil brata po hlave: "Dáko sa pretlčieme (pretĺcť sa - s námahou, s ťažkosťami sa uživiť, v živote obstáť), - veď sme sa dokázali dostať' aj z tureckého zajatia!" Spomenul si na pivničku za mlynom. Keďže otvor do nej bol zahádzaný zeminou, Turci ju neobjavili. Osirelí bratia rukami odhrnuli zem a otvorili dvere. Obaja v duchu mysleli na dobrých, starostlivých rodičov. V pivnici našli zemiaky, zeleninu, múku, obilie, údenú bravčovinu, baraninu.. Ich pivnica sa stala dobrým obydlím (obydlie - príbytok, bývanie) pred nocou a nečasom. Na uhlíky z dohorievajúcich drevených hrád (hrada - okresané brvno na držanie povaly) mlyna priložili opadanú haluzinu z lesa a deň i noc udržiavali ohník. Na drevenom plôtiku sa zázrakom zachoval nerozbitý hlinený hrnček. Kozma chytil kozičku v kroví, čo v tom tureckom virvare (virvar - zmätok, neporiadok, trma-vrma) odbehla, nuž mali aj mliečko. Chlapci sa živili ako vedeli, pretĺkali sa zo dňa na deň. Raz, práve keď z pahreby vyberali chrumkavé pečené zemiačiky, začul Kozma blížiaci sa dupot konských kopýt. "Čo len s nami bude, keď' nájdu tie turecké veci?" preľakol sa Pribik. "Nemaj strach!" upokojoval ho Kozma. "Ak sú to Turci, povieme im, že si to zabudli tí, čo mlyn vypálili a rodičov nám skántrili. Cisárskym vojakom zasa porozprávame, ako sme veci ukoristili Turkom." "Túto spúšť zanechali Turci?" opýtali sa chlapcov cisárovi jazdci, len čo pri nich pristavili kone. "... z plameňov nám ostali kosti rodičov; "dodal Kozma. "Nestačili sme ich ešte uložiť' do hrobu."

Ako to, že vy ste ostali nažive?" vyzvedali sa.Pribik za bratovým chrbtom striasol zo seba strach, predstúpil pred cisárových jazdcov a jedným dychom spustil:"Nás predtým, ako vypálili mlyn, odvliekli do zajatia, ale zo Sečoviec sme im ušli, vzali sme im šabľu, čiapku, luk a tulec so šípmi!"Rozosmial vojakov: "Maličký, ty nevieš, že vlastná chvála smrdí?" Kozma im ukázal pivnicu, kde žijú a vyniesol pred nich korisť' od Turkov. Vojakov rýchlo prešiel smiech a už len uznanlivo hovorili jeden cez druhého: "Chlapci, veď vy ste hrdinovia, akých je dnes málo..." "Ešte sme nevideli nikoho, kto by ušiel Turkom a navyše získal od nich aj korisť..." "Zaslúžia si odmenu!" "Čo odmenu," ukončil rozhovor veliteľ. "Vyznamenanie si zaslúžia!"Po niekoľkých týždňoch priniesol posol z Budína (Budín - Buda, časť dnešnej Budapešti, hlavného mesta Maďarska na pravom brehu Dunaja, kde stojí kráľovský hrad) rozkaz županovi Hontu (Hont - kraj južne od Zvolena), aby prepravil chlapcov z vypáleného mlyna potoka Jalšovík pred kráľa Matúša Korvína, ktorý si chlapcov chcel nechať na hrade a nahradiť im rodičov. Chlapci sa hlboko poklonili, ako nariadil župan: "Ďakujeme, kráľovská výsosť; ale vlastné ohnisko každému najmilšie!" Hontiansky župan dostal príkaz upraviť' hroby spálených rodičov, odvážnym chlapcom udeliť' najvyššie uhorské (Uhorsko - bývalé stredoeurópske kráľovstvo, neskôr štát, ktorý zahrňoval územie dnešného Maďarska, časti územia ČSFR, Poľska, Spoločenstva nezávislých štátov, Rumunska a bývalej Juhoslávie) vyznamenanie a poveril ich, aby na mieste, kde stál ich rodičovský mlyn, založili obec. Keďže severovýchodne od mlyna pred niekoľkými rokmi vznikla obec Mladonice, tú svoju pomenovali Dolné Mladonice.