História

Obec Dolné Mladonice z historického hľadiska je súčasťou regiónu Hont a z geografického sa rozprestiera na Krupinskej planine v nadmorskej výške 400 metrov, pričom chotár sa pohybuje od 390 - 610 metrov. Potok Jalšovik ktorí pramení a preteká chotárom obce, rozdeluje obec na dve časti, pričom jeho pravý breh lemuje v obci zmes rôznorodých druhov líp, ktoré vytvárajú v letnom období peknú a voňavú alej. 

Dolné Mladonice susedia s chotárom obce Bzovík, Čekovce, Horné Mladonice, Zemiansky Vrbovok a Jalšovik.Najstaršie dejiny našej obce, ako aj prvá písomná správa o obci sú úzko späté s dejinami Bzovíckeho kláštora. Aj keď sa nepotvrdila z historického hľadiska ako prvá písomná správa o obci donačná listina Bela II. z roku 1135, ktorov potvrdil založenie kláštora a súpis kláštorného majetku do ktorého patrili aj menšie obce, v súčastnosti nám niektoré nálezi dokazujú, že chortár obce bol osídlený už pred 2500 až 3000 rokmi. Najstaršia zachovaná písomná správa o obci je z roku 1391. Patrila panstvu Bzovík. 

Do 16. storočia bola majetkom cirkvi, v 16. storocí bola v majetku šlachty, avšak od 17. storočia bola opäť v rukách cirkvi.Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Aj keď sa nezachovali písomné doklady o obecnom symbole, najstarší zachovaný predmet z polovice 19. storočia "pečatidlo" z roku 1850, ktoré sa dodnes zachovalo v Mestskom múzeu v Banskej Štiavnici, obsahuje iba poľnohospodárske motívy. Na pečatidle je vyrytý lemeš vo vodorovnej polohe, v strede poľa je kolmo postavená kosa a vedľa nej je opäť kolmo postavené čerieslo. Kruhopis pečatidla znie: * DOLNE * MLADUNICE * 1850. Pečatidlo sa používalo do začiatku 20. storočia. Obecný znak na jestvujúcom pečatidle pozostávajúci s poľnohospodárskych symbolov stal sa aj erbom obce.Obyvatelia obce boli vždy odkázaní na svoj um a usilovnosť. Bohaté tradície a kultúra sa im stali inšpiráciou v práci i počas voľných chvíľ po tvrdej a namáhavej práci očom svedčia ešte dodnes zachované predmety. Venovali sa prácam zdreva, železa ale hlavne spracúvaniu ľanu a konope. 

Naší predkova sa hlavne venovali spracovaniu konope o čom svedčia dodnes zachované názvy lokalít ako "Konopiská" ktoré slúžili na močenie a iné úpravy konope. Šikovné ruky žien môžeme pozorovať dodnes či už podobe výšiviek a čipiek na krojoch pri slávnostných príležitostiach alebo na slávnostne prikrytých stoloch kde sa nejedna gazdinka chce popýšiť prekrásnou výšivkou. Je na škodu veci, že tradície a kultúra v našej obci zanikajú tak ako zaniká spomienka na um a šikovnosť naších predkov.

Podrobná história a prvá písomná správa 

Najstaršie dejiny našej obce, ako aj prvá písomná správa o obci sú úzko späté s dejinami Bzovíckeho kláštora. Bzovícky kláštor sv. Štefana kráľa je jedným z najstarších klaštorov na Slovensku. Bol založený prislušníkmi rodu Hunt-Poznanovcov za panovania Štefana II. Najstarší dokument o bzovíckom kláštore je z roku 1135 /donačná listina/, ktorý obsahuje súpis kláštorných majetkov potvrdených Belom II./1131-1141/. Na základe donačnej listiny opátstvu patril Bzovík a k nemu patriace menšie obce, Čekovce, Jalšovík, Zem. Vrbovok, Kozí Vrbovok, Uňatín, Trpín,Bzovská Lehôtka a časť Krupiný-Majer. 

Okrem toho mu patrili ešte obce Senohrad, Badín, Litava, Pastovce, Nenince, Bina, Kamenné Kosihy a iné. Preto ak chceme hovoriť o prvej písomnej správe o našej obci, z dejinneho hľadiska za prvú písomnú správu pokladáme listinu z roku 1391 a nie donačnú listinu Belu II. z roku 1135, nakoľko sa v súpise majetku nespomína naša obec.Kvôli uvoľneným pomerom, ktoré vládli kláštore sa v druhej polovici XII. storočia okolo roku 1181 benediktínske opátstvo premenovalo na premonštrátske prepoštstvo. V tom istom roku sa v kláštore konal premonštrásky konvent. Poloha kláštora sa neskôr ukázala ako nie príliš výhodná, lebo začiatkom XIII. storočia sa začalo rozvíjať neďaleké mesto Krupina, ktorého rozmach podporoval aj kráľovský dvor.Vpád Tatárov v XIII. storočí prerušil pokojný vývin našej vlasti a bol katastrofálny aj pre kláštor Bzovík a okolie. V roku 1241 pri rieke Slanej Tatári krvavo porazili vojsko Bela IV. V tom istom roku Tatári napadli kláštor Bzovík, ktorí olúpili a zapálili. Podobný osud stihol aj okolité obce. Prestrašené obyvateľstvo ukrývalo sa v okolitých lesoch. Korisťou a ukrutnosťami presýtení Tatári roku 1243 odtiahli. XV. storočie prinieslo naším predkom veľa zmien. Trpeli nie len pod svedskou vrchnosťou, ale aj pod cirkevnou. Boli to dobré ale aj zlé časy. Do prvej polovici XV. storočia do roku 1433 obec žila pokojným životom. V uvedenom roku husitské vojská pod vedením moravského pána Jána Jiskru z Brandýsa dobyli a spustošili veľkú časť Slovenska. Takýto osud postihol aj kláštor Bzovík a obce ktoré patrili do jeho majetku. V roku 1463 Matej Korvín oslobodil poddaných z Bzovíckeho prepoštstva žijúcich v obciach Čekovce a Dolné Mladonice od platenia daní. O 5 rokov neskôr pán Čabradu a Seliec Dominian Horvát s manželkou Margarétou dal násilne odvliec a uvezniť na hrade Čabrad 11 poddaných z Dolných Mladoníc ktorí boli poddaný prepoštva Bzovík, čím bránili spravodlivému súdu. Lebo jeden z tých 11 bol v istej veci vinný. Sotva sa obec zotavila z husitských rán, už pokojný život občanov prerušili začiatkom XVI. storočia správy o novej pohrome. Turci po storočnej prestávke znova začali napádať Uhorsko. Do krajiny vtrhli roku 1526. Tohto roku v bitke pri Moháči porazili uhorské vojsko, pričom zahynul aj kráľ Ľudovít II. a veľká časť uhorských biskupov. Stratu týchto cirkevných hodnostárov veľmi pocítila katolícka cirkev, keď o niekoľko rokov začala sa šíriť reformácia i v Uhorsku. Po smrti Ľudovíta II. oslabovali krajinu, beztak ohrozovanú Turkami, boje o trón medzi veľmožom Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským. Obidvaja sa dali korunovať za kráľov Uhorska. Zápoľský sa spojil s Turkami, ktorí v roku 1529 dobyli veľkú časť Uhorska. Turci znova vpadli do Uhorska, roku 1540 dobyli Budín, kde zriadili osobitný pašalík a opanovali strednú časť krajiny. Okrem vonkajších nepriateľov Turkov, znepokojovali občanov aj domáci rozvratníci. Žigmunt Balassa využil zmätky v krajine a roku 1530 násilím zaujal bzovský kláštor a vyhnal z neho jeho obyvateľov. Po smrti Jána Zápoľského Balassa prisahal vernosť kráľovi Ferdinantovi, stal sa najvyšším správcom Boršodskej župy a prestal tak znepokojovať mesto Krupinu a bzovský kláštor. Roku 1541 Turci po dobytí Budína blížili sa k Hontu. Kapitán ostrihomského zámku o tom upovedomil Krupinu a Banskú Štiavnicu. Aby mohli pozorovať blížiaceho nepriateľa, obyvatelia opevnených miest stavali na vŕškoch strážne veže. Tak vznikla roku 1541 aj povestná krupinská Vartovka. Turci roku 1543 dobyli Ostrihom a vyzvali mestá aby sa vzdali. Roku 1544 vnikli do Novohradu a plienili odtial územie na sever až po Hornád a Hron, na západ po Trnavu a južnejšie až po Komárno. Toho istého roku dobyli Levice a Vyšehrad. Roku 1546 napadli Bzovik. Turci plienili a veľa ľudí odviedli do zajatia. Obyvatelia Dolných Mladoníc trpia jednak od Turkov, ktorí sem robili veľa nájazdov a jednak aj od kráľovského vojska. V tomto čase mocný a skúsený kapitán Melicher Balassa, ktorý poznal slabosť kráľovského vojska, násilím zabral hrad Čabrad, Sitno a iné opevnené miesta, aby tak predišiel Turkov. Z dobytých pevností robieval lúpežné výpady do okolia. Vydrancoval Bzovský zámok, kde bol kapitánom jeho príbuzný Žigmund Balassa. Turci neprestali znepokojovať Slovensko, najmä jeho južné územie ani potom, keď roku 1547 Ferdinand uzavrel s nimi pokoj a zaviazal sa vyplácať im 30 000 zlatých ročne. 

Ešte horšie časy pre obec nastali po roku 1552, Turci do byli Šahy a zaujali južnú časť Hontu. Keď budísky paša Tojgon začal obliehať hrad Drégeľ, ktorý sa mu podarilo zajať, obrancovia ostatných hradov ako Ďarmoty, Sečany a Bujak miesto odporu sa ich zmocnil strach pred nepriateľom a tak ich Turci ľahko dobyli. Erazmus Teuffel sa síce pri Plášťovciach s dvanásťtisícovou armádou postavil na odpor, ale utrpel krutú porážku. V tejto nešťastnej bitke padli velitelia aj hlavný kapitán Melicher Maško, vácovský biskup Augustus Sbardelatti a další. Po tejto krutej porážke prišli do Zvolena 23. februára 1553 kráľovský komisári, ktorých vyslanci z banských miest žiadali o lepšie zabezpečenie svojich bydlísk vojakmi a potravinami. Spomenutí vyslanci tiež žiadali rovnako dobre zabezpečiť aj Krupinu, Bzovík, hrad Čabrad a Modrý Kameň. Kráľ vymenoval kapitána Čabradského hradu Jána Krušiča za veliteľa mesta Krupiny. Krajinský snem roku 1553 vyhlásil Krupinu za pohraničnú pevnosť. Tak sa stala ochrannou baštou Slovenska proti Turkom a po dve storočia udatne pomáhala brániť vlasť a kreťanskú kultúru proti barbarom z Východu. Krupinská posádka v roku 1554 pozostávala zo 400 jazdcov a 189 pešiakov. Krupina a jej okolie dostáva od Turkov výhražné listy, v ktorých sa vyhrážajú plienením a ohňom ak sa im nepoddajú. Toto znamenalo pre okolie Krupiny veľké nebezpečenstvo. Obava obyvateľov bola oprávnená. Krupina na výhražné listy neodpovedala a toto Turkov veľmi nahnevalo. Vo februári 1556 vtrhli na okolie Bzovíka a toto poplienili. V takejto zúfalej situácii sa jednotlivé mestá spolu so svojím okolím obracajú k panovníkovi, ktorého prosia o pomoc, ale žial bez úspechu. Po Ferdinandovi nastupuje na trój jeho syn Maxmilián, ktorý v roku 1559 nariadil dokončenie opevňovacích prác Krupiny. Keď v roku 1562 padlo Fiľakovo, Turci začali obliehať Sečany. Na pomoc obliehaným prichádzalo kráľovské vojsko sosbierané z okolia banských miest v sile 10 tisíc mužov, pod vedením hlavného župana zvolenského a kapitána banských miest Jána Balassu. K nemu sa pripojila i krupinská posádka. Spojené vojská urobili výpad na Turkov. 

Královské vojsko bolo poražené, krupinská posádka zahynula, jej veliteľ Ján Krušič padol do zajatia. V roku 1563 kráľ urobil so sultánom Solimanom pokoj, začo mu sľúbil ročne 30 000 dukátov. Cej chotár Dolných Mladoníc viedla hranica novohradského sandžatu a to cez Bory, Počúvadlo, Sebechleby, Hontianské Nemce, Sitianskú Lehôtku, Bzovík, Mladonice, Senohrad. Odtial hranica viedla na Modrý Kameň, Krtíš, Želovce až do Hevešskej stolice. Keď v roku 1566 kráľ Maxmilián nechcel Solimanovi vyplatiť celých 30 000 dukátov, k čomu sa zaviazal jeho otec, Turci začali pustošiť, vraždiť a páliť krajinu okolí celej hraničnej čiary. Vtedy sultán náhle zomrel pri dobývaní Sigetu a jeho syn Selim urobil v roku 1567 s kráľom Maxmilianom prímerie.Nebezpečenstvo Turkov sa ešte viac zvýšilo po roku 1575, kedy ešte trvalo prímerie medzi panovníkom a Selimom, Turci sa zmocnili Modrého Kameňa, znovu zbíjajú po celom okolí, mordujú a odvláčajú obyvateľstvo i celé stáda dobytku. V tom čase už pracovala obrana, ktorá pomocou ohňa, výstrelov a dymom dávala znamenia, že sa blíži nepriateľ. Hlavné body tejto obrany boli dolina Čabradu, Vartovka pri Krupine - Tanistravár, na Sitne, na vrchu pri pekných lipách, na Pustom hrade pri Zvolene a pravdepodobne aj na Bzovíku. Tu boli vo dne aj v noci strážcovia, ktorí pozorovali okolie a akonáhle zbadali približovať sa Turkov, alebo na susednom kopci dohovorený signál, zapálili pripravené drevo, začali strielať alebo hlásiť nebezpečenstvo. Dolné Mladonice takýto signál pozorovali zo Bzovíka. Ale zdá sa, že ani toto dedine nepomohlo a tak sa stala súčasťou novohradského sandžátu, kde platili turecké zákony. Tieto boli kruté voči svojim ľudom a čo voči podmaneným. Platila sa daň od všetkých druhov úrody. Turkami poverení úradníci vyberali dane bez akéhokoľvek ohľadu. Oni mali právomoc, ktorú výberčí využívali pre vlastné obohacovanie. Okrem riadne platených daní boli tzv. mimoriadne dane. Takéto dane sa vyberali na stavbu opevnenia, náhrada za pohostenie vyšších úradníkov, návšteva susedného bega a pod. Daň museli platiť aj želiari, ktorí nevlastnili dom, byt a nemali žiadne pole. Strach sa stupňoval, keď toho istého roku Ali bej dobyl Divín a Modrý Kameň. Po predčastnej smrti Maxmiliánovej v roku 1576 kráľovského žezla sa ujíma jeho syn Rudolf, podľa vôle svojho otca. Turci v roku 1591 vypovedali Rudolfovi vojnu. Preto arcivojvoda Arnošt vyslal do Krupiny slobodného pána Mikuláša Pálfiho, kráľovského poradcu. Gróf Pálfy v roku 1594 z preddunajských stolíc zhromaždil vojsko, pričom mu pomohli aj banské mestá a napadol turecké hniezdo v Novohrade. Hoci toto Turci úporne bránili, predsa museli hrad opustiť, pričom žiadali Pálfyho o milosť. Rudolf vymenoval za hlavného veliteľa svojích vojsk Karola Mansfelda, ktorý uhorskému vojsku priviedol na pomoc vojsko valonske. Spojenými silami v roku 1595 Turka porazili na hlavu a odňali mu Ostrihom. Vojská vedené Pálfym a inými uhorskými vodcami, vyhnali zasa Turkov z Fiľakova, zo Sečian a iných hradov a zámkov. Takto Hontianska stolica aj Dolné Mladonice mali od Turkov pokoj. Ale ani ďalšie obdobia obyvatelia Dolných Mladoníc nemali úplný pokoj.V druhej polovici XVI. storočia Slovensko najviac trpelo ustavičnými tureckými vpádmi. Jeho južné kraje boli práve na hranici záujmovej oblasti Turkov v Europe. Úsilie kresťanských panovníkov oslobodiť Europu od Turkov podporoval najmä pápež Kliment VIII. od ktorého Rudolf dostal penažité dary na vedenie vojny proti Turkom. Vojnou, najviac trpelo Slovensko, lebo ním prechádzali cisárske žolnierske vojská z celej Europy. Preto že neboli riadne platené, vykoristovali obyvateľstvo, velitelia tiež chceli ťažiť z tejto vojny pre seba. A tak sa stávalo, že vojská miesto pomoci často bývali ešte väčším zlom ako turecké vpády.Po tureckej porážke roku 1595 Krupinčania a okolité obce sa darmo tešili, že budú mať pokojnejšie dni a noci. Mestu a okoliu skrsol nový nepriateľ, cisárske nemecké vojsko ktoré táborilo v Krupine. 

Nemecký plukovník strielal do ľudí, poštval svojích žoldnierov proti uhorským vojakom, pustošil okolie a pokúsil sa dobyť aj Bzovík, ale bez úspechu. Keď sa to dozvedel kráľ, dal vec vyšetriť a vojsko presídliť inam. Sotva sa odsťahovalo nemecké vojsko, roku 1596 sa v Krupine ubytovalo valonske vojsko. Po smrti svojho vojvodcu stalo sa nedisciplínované a naozajstným postrachom pre mesto a celé okolie.Nové nepokoje skrsli začiatkom XVII. storočia. Rudolf II. sa nestaral o Uhorsko, svoju moc dal do rúk cudzincom, proti ktorým vznikal odpor v uhorskej šlachte. Odpor šlachty sa stupňoval, keď jej cisár odoberal majetky. Chcel získať peniaze na vedenie vojny, preto začal obmedzovať náboženskú slobodu protestantov a odoberal im kostoly, ktoré boli predtým síce katolícke, ale prešli do rúk evanjelikov v časoch reformácie. Najväčšia nespokojnosť bola na východnom Slovensku. Tu proti cisárovi došlo k povstaniu pod vodcovstvom kalvínskeho šľachtica Štefana Bočkayho. Za podpory protestanskej šlachty zmocnil sa celého Slovenska. Aby svoje záujmy mohol ľachšie uskutočniť, vyhlásil sa za ochrancu protestantského náboženstva , spojil sa s Turkami a poburoval proti královi. Keď Turci znova dobyli Ostrihom, Bočkay svolal na 17. novembra 1605 do Krupiny krajinsky snem. Rokovalo sa o podnienkach viedenského pokoja. Sprostredkovateľom medzi kráľom a Bočkaym bola Mária Rakúska. Z toho snemu bol vyslaný Štefan Illesházy do Viedne, kde s arcikniežaťom Matejom, bratom cisára Rudolfa II. bol podpísaný pokoj. Bočkay dostal Sedmohradsko s podmienkou, že pripadne uhorskej korune, keby jeho rod vymrel. Zato musel kráľovi odstúpiť podmanené mestá a zámky. Keď bol uzavretý pokoj aj s Bočkaym aj s Turkom, Bočkay v roku 1607 náhle zomrel. Niekoľko pokojnejších rokov po uzavretí pokoja s Bočkaym i s Turkami vystriedali búrlivé časy Bethlenovho povstania, ktoré neobišlo ani našu obec. V tridsaťročnej vojne stál si na stranu odbojných českých protestantov sedmohradský vojvoda Gabriel Bethlen. Preto veľká časť bojov sa odohrávala na Slovensku, ktoré trpelo aj od vojsk povstaleckých aj od cisárskych. Bethlen v roku 1619 opanoval celé Slovensko a vrhol sa i na Moravu. Na svoju stranu si naklonil aj mesto Krupinu. Keď v roku 1621 cisárske vojsko tiahlo k tomuto kraju, Krupina sa pridala zpäť k cisárovi, ktorý ju omilostil a listom jej zaručil ochranu. Ale štastie je vrtkavé. Bethlen neočakávane udrel na cisárske vojsko, rozprásil ho, pustošil krajinu a blížil sa ku Krupine, ktorej neostávalo nič iné, ako prosiť ho za odpustenie a tak odvrátiť od seba skazu. No pre kraj a hlavne jeho obyvateľov to znamenalo hlad a biedu, lebo nastalo drancovanie a vraždenie. Útrapi celej krajiny sa skončili tretím a posledným pokojom, podpísaným v roku 1627 Ferdinandom II. a Bethlenom. 

O krátky čas Bethlen zomrel, Slovensko si oddýchlo. Bethlenovým nástupcom v Sedmohradsku sa stal Kalvínsky veľmož Juraj Rákoczi, ktorého vojsko ovládlo veľkú časť stredného Slovenska. V roku 1644 vyvolal povtanie a podobne ako jeho predchodcovia, Bočkay a Bethlen, pod zamienkou ochrancu náboženskej slobody sľubmi a hrozbami poburoval ľud proti kráľovi. Búrka nového povtania prehnala sa i naším krajom. Nastala bieda a hlad V celom kraji zúri mor, ktorí neobišiel ani našu obec. Nepodarilo sa zistiť koľko obyvateľov tejto strašnej chorobe podľahlo Medzitým Turci znovu začali pustošiť krajinu. V roku 1649 krajinský snem vymenoval za palatína Pavla Pálfiho. Na jar v roku 1654 Turci na lúpežných výpadoch odvliekli veľa ľudí z Krupiny a okolitých obcí. Za vlády Leopolda II. / 1657 - 1705 / Turci opäť ohrozovali Uhorsko. V roku 1663 vypovedali cisárovi vojnu preto, lebo cisárske vojská znemožňovali im zaujať Sedmohradsko. Turci postupovali od juhu a porazili cisárske vojsko pri Parkáne. Dobyli Nové Zámky, Levice podmanili si Novohrad a blížili sa ku Krupine...